SIOZZZ

Prešporský rabín a fonografický „prijímací pohovor“ do Chicaga (1900)

Medzi najstaršie a najkurióznejšie nálezy patrí správa z roku 1900. Opisuje prípad židovskej náboženskej obce v americkom Chicagu, ktorá hľadala nového rabína. Keďže požadovali pravoverného kazateľa schopného rečniť v ich materskom jazyku, obrátili sa na prešporského (bratislavského) vrchného rabína. Ten síce vhodného kandidáta našiel, no uchádzač nemal finančné prostriedky ani chuť cestovať za oceán na neistú skúšobnú kázeň.

Riešenie bolo na tú dobu mimoriadne pokrokové: kazateľ nahovoril jedno kázanie v maďarčine a druhé v nemčine priamo do fonografu a voskový valec poslal do USA. Vedenie chicagskej synagógy bolo z jeho rečníckeho prednesu i hlasu nadšené a rabína telegraficky prijalo.

Táto historka je priamym dôkazom toho, že už na samom začiatku 20. storočia bola v Prešporku dostupná technológia priameho nahrávania na voskové valce a že miestne osobnosti dokázali tento nový vynález využiť na neobvyklé praktické účely na medzinárodnej úrovni.

Slovenčina na zvukovom celuloidovom filme (1911)

V 13. čísle ročníka 1911 nás zaujala celostránková inzercia berlínskej spoločnosti na výrobu „hovoriacich hodín“ (Die zeitansagende Uhr). Prístroj namiesto klasického odbíjania hlásil presný čas ľudským hlasom každých pätnásť minút.

Technicky išlo o predchodcu neskorších páskových záznamníkov — zvuk nebol vyrytý na šelakovej platni ani voskovom valci, ale na takmer nezničiteľnom celuloidovom filme. Výrobca plánoval hodiny dodávať v desiatkach svetových jazykov.

Popri svetových metropolách a jazykoch ako nemčina, angličtina či maďarčina inzerát výslovne uvádzal aj slovenčinu („Slowakisch“). Zachytenie slova Slowakisch v berlínskej odbornej tlači v roku 1911 je pomerne vzácne a ukazuje, že nemecký priemysel počítal so slovenským trhom a slovenskými odberateľmi ešte pred vznikom spoločného štátu.

Súboj o slávneho psíka Nippera v novovzniknutej ČSR (1920)

Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Česko-Slovenskej republiky v roku 1918 priniesol masívne majetkové a právne posuny v gramofónovom priemysle. Po prvej svetovej vojne došlo k definitívnemu rozkolu medzi britskou Gramophone Company a nemeckou Deutsche Grammophon-Aktiengesellschaft (DGA).

V roku 1920 uverejnila DGA v časopise úradné varovanie adresované obchodníkom v ČSR. Výstražne v ňom upozorňovala, že výhradné práva na používanie svetoznámej ochrannej známky so psíkom Nipperom (Die Stimme seines Herrn), loga „Píšuceho anjela“ aj samotného slovného označenia „Grammophon“ pre územie Česko-Slovenska vlastní výhradne ona.

Pre predajcov gramofónov a šelakových platní na Slovensku to znamenalo striktné obmedzenie. Ak chceli legálne predávať nahrávky DGA, museli ich dovážať výhradne cez oficiálne generálne zastúpenie firmy Polyphon vo Viedni. Akýkoľvek iný dovoz bol pod hrozbou súdnych žalôb zakázaný.

Povojnová šelaková kríza a uzavreté hranice ČSR (1920)

Správy zo zasadnutia nemeckého zväzu výrobcov v Lipsku z roku 1920 odhaľujú katastrofálny hospodársky stav po vojne. Výrobcovia lisovní zápasili s drastickým nedostatkom základnej suroviny pre výrobu platní — šelaku. Továreň bola nútená väčšinu produkcie vyvážať, aby získala devízy na nákup prírodnej živice z Ázie. Situácia bola taká kritická, že nepredajné či poškodené platne sa v Hamburgu dokonca pálili v kachliach namiesto nedostatkového uhlia.

Zápisnica z diskusie priamo zmieňuje, že Česko-Slovensko uzavrelo svoje hranice a zaviedlo prísnu colnú politiku na ochranu vlastného trhu. Tento krok v roku 1920 na čas takmer úplne zastavil prísun nových nemeckých platní na slovenský trh a spôsobil dočasný nedostatok aktuálnych titulov u miestnych obchodníkov.

Každá jedna z týchto nenápadných správ z dobovej tlače nám pomáha spájať mozaiku toho, ako vyzeral hudobný život, obchod so zvukovými nosičmi a technický pokrok na Slovensku pred viac ako storočím. V podrobnom výskume archívnych prameňov naďalej pokračujeme a o ďalších zisteniach Vás budeme postupne informovať.

Slovenský inštitút pre ochranu a zachovávanie zvukových záznamov (SIOZZZ)